Page 28 - Uvahy o podnikani

čúvajme sa do ticha. Možno, že začujeme tichý hlas, ktorý
volá: „Počuje ma niekto?“ Ak sa nám to podarí, máme
šťastie. Už vieme, čo máme robiť.

Mám gastrofóbiu!
Čo je gastrofóbia? Neviem, či také slovo existuje, ale na-
padne mi vždy, keď vstupujem do slovenskej reštaurácie.
Namiesto očakávania gastronomického zážitku mám
obyčajne pocit úzkosti, aké prekvapenie ma zase čaká.
O prekvapenia a šoky v slovenských reštauráciách nie je
núdza. Minulý týždeň sme s kolegyňou Mirkou večerali
v Luxemburgu. „Vždy sa teším, keď tu ideme do reštau-
rácie, lebo veľmi dobre varia a obsluha je vždy príjemná,“
hovorí Mirka. Veľmi dobre varia aj inde. Len na Sloven-
sku sa nám to nejako nedarí. A nejde iba o varenie, ale
celkový dojem, ktorý človek z reštaurácie má.
Typická slovenská reštaurácia. Pri vstupe narazím
na chodbe na fajčiaceho mládenca. Je špinavý od hlavy
po päty. Pýtam sa, či opravujú reštauráciu, a dostávam
vysvetlenie, že nie. Bol to kuchár. V reštaurácii sú na ste-
nách a stropoch nainštalované reproduktory, z ktorých
reve rádio, na stene bliká veľká obrazovka. Hrubý jedálny
lístok – mrazená kuracie prsia na sto spôsobov. Môžete
si vybrať, čo na ne položia – broskyňu, syr, salámu alebo
olivu… Chýba fantázia, znalosti, ale hlavne vzťah k práci,
radosť zo spokojného zákazníka.
Nedávno som učil v Bratislave na MBA kurze.
Išli sme do vedľajšej reštaurácie a jedna zo zahraničných
študentiek si chcela dať obed v poloprázdnej reštaurácii.
„Nemôžem vás obslúžiť, máme toho veľa, kuchár nestí-
ha,“ hovorí jej čašník lámanou angličtinou. Pre istotu
jej to ešte prekladám. Krúti neveriacky hlavou a hovorí

26