Page 73 - Uvahy o podnikani

21| Pokojne

Často ma predbieha auto s majákom. Nie je to ani sanit-
ka, ani hasiči, ale papaláš, ktorý sa ponáhľa zase niekam
povedať pár prázdnych fráz. Pozorujem ľudí v meste a vidím
ponáhľajúcich sa manažérov v oblekoch, ktorí už aj raňajky,
obedy a večere majú pracovné, aby nestrácali dôležitý čas.
Vidím mamičky s deťmi, ako ich ťahajú do školy a zo ško-
ly a niekam sa ponáhľajú. Sledujem študentov a deti, ktorí
nemajú čas a neustále prepínajú medzi mnohými oknami
v „rýchlom multitaskingu života“. Len pokojne. Tá rieka tu
tečie už celé stáročia, nad ňou stojí starý strom a za ním sa
týčia rokmi vybielené skaly. Aj na oblohe sú rovnaké hviezdy
a mesiac, aké videli ľudia už pred tisíckami rokov. Tak kam sa
ponáhľame?
To, čo chceme chytiť, niekedy nestojí za to, čo práve strá-
came. Preskakujeme z jednej úlohy na druhú, z projektu
na projekt – často bez toho, aby sme ich dokončili a dotiahli
do konca. Hráme súčasne príliš veľa rol bez toho, aby sme
do nich dali všetko, čo treba. Počúvame človeka a nepočuje-
me, čo nám hovorí. Hovoríme druhému, ako ho máme radi
a záleží nám na ňom a myslíme pritom na niečo úplne iné.
Pozeráme sa na krásny obraz prírody okolo nás a nevidíme
ho. Hľadáme niečo a ponáhľame sa, aby nám to neušlo –
a pritom nevieme, čo to vlastne je.
Kritizujeme deti a mládež, že sú povrchné, nervózne ale-
bo lenivé. Sú však iba obrazom sveta, v ktorom vyrastajú.
Kto si s nimi v posledných týždňoch pokojne posedel a vypo-
čul si ich? Máme pre nich často iba príkazy, zákazy a úlo-
hy. A takto to pokračuje v práci. „My z teba niečo urobíme,

75