Page 121 - Uvahy o podnikani

37| Nech žijú kuchári!

Pred časom som napísal úvahu o gastrofóbii, kde som
opisoval svoje zlé skúsenosti zo slovenských reštaurácií. Keď
si spomeniem na detstvo, dodnes mám pred očami prísnu
učiteľku pri okienku v školskej jedálni, ktorá má nútila dojesť
mliečnu polievku. Odvtedy nemôžem piť mlieko a nedoká-
žem zjesť niektoré „kulinárske“ skvosty, ktoré nám varieva-
li v škole. Napríklad pľúcka na smotane, dukátové buchtič-
ky alebo prívarok zo zelenej fazuľky. Možno bola chyba vo
mne a bol som príliš rozmaznaný. Podobné reakcie si však
všímam na deťoch aj dnes a keď idem po moju dcéru do ško-
ly, zo školskej jedálne cítim často niečo veľmi podobné, ako
som prežíval vo svojom detstve.
Bol som nedávno s našimi hosťami v kolibe v Terchovej
u Jožka Miča. Výborné jedlá za nízke ceny. Priatelia z Nemec-
ka sa oblizovali nad kapustovou polievkou, haluškami, rezan-
cami a ďalšími dobrotami. Spoznal som v poslednom obdo-
bí kuchárov, ktorí vedia výborne variť – Pavol Nedved, Peter
Ďurčo, Miško Blaha, Maroš Filo alebo Ferko Williger. Roz-
mýšľam nad tým, čo majú spoločné a myslím si, že je to láska
k svojej profesii, radosť z toho, keď zákazníkovi chutí, pote-
šenie z vydareného výsledku. Je málo takých povolaní, kde
prichádza spätná väzba takmer okamžite. „Jídlo bylo dobré,
máte ho na vratech,“ hovorieval žartovne môj svokor. Ja však
hovorím o kuchároch, ktorí varia pre potešenie seba a dru-
hých, ktorí povýšili prípravu jedla na umenie.
Poznám veľmi úspešného podnikateľa, ktorého syn pred
rokmi túžil byť kuchárom. Úspešný otec dostal skoro infar-
kt a donútil ho pracovať vo svojej rastúcej firme. Cesta bola

123