Page 105 - Uvahy o podnikani

Nuž čo, sme zlí len do tej miery, ako nám to naše prostre-
die umožní. Čítal som správu, ako počas druhej svetovej
vojny slovenskí vojaci vypálili bieloruskú obec a povraž-
dili v nej ženy aj deti. Nie sme zlí – pokiaľ sa nenaskytne
príležitosť.
Keby sa pretekalo v závisti, tak by sme na svetových
súťažiach patrili k absolútnej špičke. Aj v susedských spo-
roch by sme svetu vedeli nastaviť latku nenávisti riadne

vysoko. Bol som nedávno v jednej firme, kde mi personál-
na riaditeľka rozprávala, s akým odporom prijímajú naši
pracovníci brigádnikov z Rumunska. Pracovníkov, kto-
rí pracujú lepšie ako mnohí naši robotníci. V inej fi rme
mi rozprávali o robotníkovi z Ukrajiny, ktorý vie nasta-
viť celú linku. Tiež nie je obľúbený. Nedávno ma sklamal
prípad obce, kde ľudia na čele so starostom bojujú proti
detskému domovu. Každý vie, že v detských domoch je
veľa cigánskych detí. Ale čo je viac – mať svoje pohodlie
a spokojných občanov, ktorých znepokojuje každý tmavší
spoluobčan, alebo pomáhať ľuďom, ktorí pomoc potrebu-
jú? V tomto prípade hovoríme o bezbranných deťoch. Po-
dobne sa správame k emigrantom len preto, že prichádza-
jú z krajín, o ktorých nemáme často ani poňatie, a majú
šikmejšie oči alebo inú farbu pokožky. Ako by sa asi tvárili
milióny našich ľudí, keby ich podobne prijímali v cudzích
krajinách, kam emigrovali v minulých desaťročiach? Pred
pár rokmi môjho syna zmlátili skinheadi a pri vyšetrovaní
som mal pocit, že policajti majú väčšie sympatie s útoč-
níkmi ako s ich obeťou. Keď k nám prišli cez vojnu Nemci,
vraj sa nestačili čudovať, koľko udavačstva a špiny bolo
medzi ľuďmi. Česť tým, ktorí pomáhali a skrývali prena-
sledovaných.

103