Page 103 - Uvahy o podnikani

žia. Keď som navštevoval podniky v Japonsku, pri bráne
nás vždy čakal chlapík v pracovných topánkach a v pra-
covnom oblečení. Nebol to vrátnik. Často to bol riaditeľ
spoločnosti. Chodil s nami po výrobe a vyznal sa v detai-
loch. Keď sme sa ho pýtali, akú má kanceláriu a sekretár-
ku, nerozumel nám. Nemal ani kanceláriu ani sekretárku.
Mal znalosti a rešpekt svojich spolupracovníkov a nepo-
treboval vonkajší status.
Navštívil som mnohé kancelárie riaditeľov podni-
kov. Ich veľkosti a zariadenia boli rozličné. Také kancelá-
rie, ako majú šéfovia na univerzitách na Slovensku, však

nájdete v máloktorej firme. Pred časom som stretol jed-
ného rektora na guľáši v kempe vo Varíne. Pred kempom
stála veľká čierna limuzína so šoférom. Niekoľko generácií
šoférov prežilo svoj produktívny život čítaním novín a ča-

kaním na svoje magnificencie a spektábilis. Som presved-
čený, že status sa nezískava titulmi, autami, pozíciami,
kanceláriami a podobnými hlúposťami, ale konkrétnymi
činmi. Keď som pozoroval Mira Sanigu v akcii s deťmi
v lese, ako rozprával o rastlinách a živočíchoch, tak som
si predstavil ctihodných profesorov a akademikov, ktorí
prednášajú o prírode a jej ochrane, ale možno skutočný
les navštívia raz do roka a aj to v aute. Podobne ako pro-
fesori priemyselného inžinierstva, ktorí v živote neriešili
reálny projekt vo fabrike, alebo profesori, ktorí prednáša-
jú dejiny manažmentu, a nikdy manažérmi neboli. Status
nám nedáva to, čo rozprávame a píšeme, ale to, čo v sku-
točnosti robíme. Status nám nedávajú tituly a postavenie,
ale to, akí v skutočnosti sme. Status nie je v kanceláriách
a v autách, v ktorých sedíme, ale v tom, čo dávame to-
muto svetu a ľuďom okolo nás. Antonovi Srholcovi nedal
šéf cirkvi na Slovensku farnosť, napriek tomu je u mňa

101