Page 134 - Povolanie
P. 134

3.10 Pomalosť                                                    hodín na stene. Pokoj. To je kultúra stolovania. Úcta jed-
                                                                            ného človeka k druhému. Aj k samému sebe. A napokon
                                                                            aj k jedlu, ktoré sme dostali od Boha v ten deň. Tak sa má
           Všade sa zdôrazňuje, že dnes víťazia rýchlosť a flexibili-       jesť! Pokojne, hlt za hltom...”
           ta. Všetko musí prebiehať veľmi rýchlo a zamestnanie do-
           stanú iba mladí, ktorí dokážu túto rýchlosť vydržať. Po-         Toľko Miško o tom, ako pomaly a krásne stolujú moji ro-
           malosť  je  nevýhoda.  Nikto  nezamestná  pomalých  ľudí,        dičia. Pomalosť patrí k životu. Pomalé boli moje deti, keď
           ktorí všetkých iba zdržujú a znervózňujú. Na ceste nám           som ich vodil do škôlky. Snívať a hrať sa nedá v náhlivos-
           prekážajú  pomalé  autá  a  v  obchode  pomalé  predavač-        ti. Aj starí ľudia stratili rýchlosť a neponáhľajú sa.
           ky. Na starých ľuďoch mnohých rozčuľuje ich pomalosť.            Daniel  Pastirčák  píše:  „Staré  civilizácie  mali  starobu
           Keď som býval u rodičov a chodil som behávať do lesa,            v úcte jednoducho preto, že sa na človeka nedívali ako
           mama ma niekedy vyprevádzala slovami: „A ponáhľaj sa,            na biologický stroj. Videli v ňom duchovnú bytosť na ces-
           aby si stihol večeru.“ Musel som teda bežať rýchlo, :-).         te k večnosti. Tušili, že starí ľudia majú možnosť nah-
           Kam sa všetci tak ponáhľame? Spomínam si na Taliana,             liadnuť do vecí, ktoré sú nám v iných obdobiach života
           ktorý si v Žiline otvoril pizzeriu a nechápal nahnevaných        nedostupné.“
           zákazníkov, ktorí chceli všetko rýchlo – objednať, upiecť,
           priniesť, zjesť a bežať ďalej.

           Nedávno napísal synovec Miško Gregor o mojich rodi-
           čoch toto: „Včera večer som sa na chvíľu zastavil u sta-
           rých rodičov. Akousi náhodou som prišiel práve vo chvíli,
           keď večerali. Mal som pocit, akoby som vošiel doprostred
           akejsi tajomnej bohoslužby. Mala svoj vlastný rítus aj ob-
           sah. Starí rodičia pokojne sedeli, a hoci z vedľajšej miest-
           nosti znel televízor (ten divý netvor!!! :D), bola tam, pa-
           radoxne, atmosféra ticha. Na stole bola miska s chlebom
           a pri nej na drevenom dienku zopár už odkrojených kraj-
           cov natretých maslom a s kúskami salámy. Rozkrojená
           cibuľa.  Kúsok  paradajky.  Dve  šálky  čerstvo  uvareného       Niekedy si predstavujem pomalú firmu, v ktorej pracujú
           čaju, z ktorých ešte stúpala para (no dobre, dajme tomu,         iba seniori. Usmievajú sa, nikam sa neponáhľajú a všet-
           že čaj som si domyslel). Slabučké tikanie kukučkových            ko  robia  veľmi  pomaly.  Prinášajú  zákazníkom  tovar,

                                132                                                              133
   129   130   131   132   133   134   135   136   137   138   139