Page 104 - Staré Zlaté Časy

promujúcich, honosné taláre a krásnu latinu od žiakov i učiteľov. Aj prostredie získalo ocenenie
až na ten čiste komunistický nápis nad hlavou rektora. (...My komunisté milujeme život, my
komunisté milujeme člověka, my komunisté milujeme svobodu, my ...svuj národ, my....
milujeme mír – Julius Fučík). Prechádzka Smetanovými sadmi dopĺňala dobrý dojem
množstvom rozmanitých kvetov a kvitnúcich kríkov, z ktorých ako v rozprávke vykukol
zámoček s pripravenou slávnostnou tabuľou. Hlavný prípitok mal krstný otec – Pánko,
a vyzdvihol celý život Mariky, od útleho detstva až dosiaľ. Aj ja som prehodil pár slov. Dcéra
so slzami v očiach ďakovala nám rodičom, Pánkovi i manželovi za výdatnú pomoc pri štúdiu a
všetkým hosťom za účasť. Potom sme sa pomodlili a začali obedovať. Obed bol bohatý, chutne
upravený. Všetko bolo na jednotku! Nálada pri obede bola výborná, ale už nie taká roztopašná,
ako včera večer. Martin síce čašníčkam spieval slovenské pesničky a kurizoval im, ale všetci
boli nejakí dojatí, akoby si do pamätí ukladali krásne zážitky. Trošku ma pohoršilo, keď Marta
vyčítala mojej dcére, že je mladá a nedáva si pozor na postavu. Doporučila jej cvičiť a ani ju
nenapadlo, že by sa Paľkovi mohol o 6 mesiacov narodiť braček. Zdržali sme sa asi do piatej
a zas sme spoločne autami odchádzali na Slovensko. Na Bumbálke sme sa ešte raz zastavili
a rozlúčili sa. Veru tak moja dcéra promovala! A ja ďakujem Bohu, že som sa toho dočkal v
relatívnom zdraví a že sa všetko zlé na dobré obrátilo. Buď Bohu vďaka...

S P O M I E N K Y N A B A L A T Ó N

K Balatónu sme začali chodiť v 1961 roku. Obyčajne sme išli dvoma autami, jedno
šoféroval Pánko a druhé Dančík. Hranice sme prechádzali v Komárne a hľadali sme camping
na strane Siófoku. Mali sme so sebou dva stany, jeden veľký, pre päť osôb a jeden malý – pre
nás dvoch. Moju milovanú som vedel vždy nahnevať, keď sme sa chystali spať a zavolal som
„Do búdy!“ a už sme sa museli spustiť na kolená a vplaziť sa do vnútra stanu. Obyvatelia
okolitých stanov sa dosť sťažovali na tenké steny, lebo z našeho stanu sa vraj celú noc ozývali
divné zvuky ako chŕ – chŕ , ale ja tvrdím, že sú to iba ohováračky, lebo ja som nikdy nič nepočul.
Camping bol vždy preplnený a všetky stany sa upevňovali kolíkmi a šnúrami, ktoré
obklopovali stany na veľkú vzdialenosť. Aj keď príroda bola prekrásna, vybavenie campu bolo
také socialistické. Musím sa smiať, keď si pomyslím na moju ženu a dcéru, keď prvý raz museli
použiť toaletu. Boli tam tzv. „turecké záchody“ – diera a vybetónované okolie. Ešte ani
stupačky neboli a tá vôňa... Nám mužom to moc nevadilo, ale tie dve radšej chodili do
neďalekej Csárdy. My sme zas Csárdu navštevovali po večeroch a vychutnávali si vynikajúce
vínko. Neraz sa nám potom v noci stalo, že sme mali problém nájsť svoj stan, potkýňali sme sa
na povrazoch stanov a spievali sme z plného hrdla naše slovenské pesničky, aj tie, ktoré boli u
nás komunistami zakázané. Moja obľúbená „Slovák som, aj Slovák budem, čierne čižmy nosiť
budem, čierne čižmy od čižmára, ostrožienky od kovára. Šablenka brúsená, to je moja žena,
ona ma vyseká, ak bude potreba. Hojajá, hojaja...“ Ďalej sme obyčajne nedospievali, lebo nás
ženy po jednom vtiahli do stanu a spacifikovali. Budíček dosť originálne obstarávali maďarskí
dovolenkári a nútili nás odpredať naše oblečenia, deky, vybavenie z auta, prakticky všetko, čo
u nich bolo veľmi drahé a pre nich nedostupné. Nemohli sme ani opraté spodné prádlo sušiť
mimo stanu, lebo by ho odtiaľ zvesili a už by ho nepustili. V obchodoch sme sa presvedčili, že
kúpa takej podprsenky by ozaj veľmi zaťažila domáci rozpočet. A tak moja žena, rodená

102