Page 86 - Uvahy o podnikani

jeden. Ležím na vozíku na chodbe a okolo chodia cudzí ľudia.
Nepríjemný pocit. Nikto mi nepovedal, čo bude ďalej, som
len obyčajný objekt ležiaci na vozíku. Idem na chirurgiu. Pro-
fesionálny zákrok a na mojej tvári pribudli stehy. Zase ležím
na chodbe na vozíku. Tentoraz dosť dlho. Dozvedám sa, že
idem na snímku hlavy. Berie ma mladý muž, ktorý vyzerá tro-
chu avantgardne. Namiesto môjho monokla má nad okom
nejaké obrúčky – jednu vedľa druhej. Vyrážame z budovy
von do chladného počasia, púšťa ma na vozíku po betóno-
vej ceste dole kopčekom – až sa mi zatajil dych. Dole ma
zachytil a pokračuje ako na pretekoch. Robí rýchle zákruty
a z úst vydáva zvuk turbo motora. Začínam mať strach, či je
mladý vodič celkom v poriadku. Napokon končím na odde-
lení, kam som pôvodne prišiel. Priebežný čas 3 hodiny. Pri-
daná hodnota 4,5 minúty. Index pridanej hodnoty 0,025.
„Už môžete chodiť?“ pýta sa sestra, ktorá ma hneď na príjme
upozornila, že budem platiť „pětikilo“. „Ja som mohol cho-
diť od začiatku,“ hovorím. „Tak choďte do centrálnej budo-
vy zaplatiť.“ Prešiel som si procesom zákazníka v nemocnici
a videl som, že v ňom je čo zlepšovať. Asi chýbajú peniaze,
ale aj obyčajný úsmev. Môj otec hovorí, že každý lekár a ses-
trička by si raz mali vyskúšať pozíciu bezmocného pacienta,
aby v ich práci bolo viac ľudského prístupu.. Sekunda, kto-
rá zmenila môj program v minulom týždni. Nič dramatické
sa nestalo. Nikoho neobviňujem, veď všetko som si spôsobil
sám. Jednoducho som sa pošmykol vo vani hotela. Stačí tak
málo a môže sa zmeniť celý život – nepozornosťou, na ceste
alebo v našom konaní. V sobotu zrazilo auto pri Varíne môj-
ho suseda. Už štvrtá obeť na zle označenej ceste za pár rokov.
Niekedy stačí sekunda a všetko sa zmení. Dávajte si pozor.

88