Rodinné jedlá - Blaha

   Hlavnou potravou bol chlieb, ktorý pred vojnou piekli v dolnej kuchyni (to viem len z maminho rozprávania), kde na to bola určená veľká pec spojená s udiarňou a bola tam aj ďalšia pec s asi 100 litrovým medeným kotlom, kde sa po zbere sliviek varil na celý rok slivkový lekvár. Chlieb piekli jeden deň v týždni (zdá sa mi, že v piatok), vtedy napiekli chleby na celý týždeň. Neskôr po vojne sme dávali piecť chlieb do pekárne k Baricovi, lebo ten bol preferansový partner starého otca (vo Varíne bola ešte Staníkova pekáreň). Chlieb miesila stará mama, alebo mama, ktorá po nakysnutí cesta ho označila papierovým lístkom vystrihnutým z čistého okraja novín, na ktorý napísala meno. Chlieb dali do „slamenice” a keď som bol doma, úloha odniesť ho do pekárne vždy pripadla mne. Aj po toľkých rokoch si viem predstaviť veľkú rozžeravenú pec, pred ktorou sme stáli v rade a postupne po jednom ukladali na pekársku lopatu chlieb. Pekár po ňom prešiel mokrou metličkou, veľkou kľukou pootvoril ťažké dvere, ohreblom vyhrabal zvyšky uhlia, popozeral kde má voľné miesto a špeciálnym, vždy rovnakým pohybom, „sádzal” chlieb do pece. Popoludní, keď som išiel pre chlieb, chleby už boli pripravené na polici, rozdeľovala ich p. Baricová a určovala podľa kvality upečenia aj cenu. Cestou chutila teplá, chrumkavá, voňavá, odlomená kôrka.

   Špecialitou starej mamy bola hustá fazuľová polievka z veľkých fazúľ, do ktorej dávala sušené slivky (sušila ich na plechu v rúre) a rôzne mne neznáme prísady. To bolo obyčajne celé sobotné menu. Fazuľu veľmi obľuboval Vilmoš a podľa možnosti, každú sobotu, na radosť starej mamy, si ňou niekoľkokrát naplnil tanier. Niekedy urobila stará mama „úhrabky”: zemiaky s kapustou a občas sa tam objavil aj nejaký oškvarok. Musím priznať, že to bola veľká pochúťka a Vilmoš si ich občas premiešal s fazuľou.

   Mojou obľúbenou večerou bola kyška, alebo kyslé mlieko, buď s omastenými zemiakmi, zemiakovou kašou, alebo kukuričnou kašou s posypanou upraženou cibuľkou na masle. Najviac chutilo kyslé mlieko priamo zo zbenky, keď v ňom plávali ešte hrudky masla (o tom som písal na inom mieste).

   Ďalšou skupinou lahôdok, ktorými sme sa nemohli dosýtiť, boli osúchy z kysnutého cesta. Tieto boli plnené zemiakmi, alebo postrúhanými jablkami, ale chutili aj tie bez plnky, len tak opečené na platni šporáka.

Obyčajne v zimných mesiacoch mama alebo stará mama piekli „podlisníky” (zemiakové placky). Boli dva druhy: buď v tvare placky, pečené priamo na platni šporáka, alebo pečené na plechu v rúre, ktoré potom porezané na štvorce sa konzumovali. Mne viac chutili tie tenké, teplé prepečené placky s kúskom rozpusteného masla a zapíjali sme ich lipovým čajom. Niekedy miesto podlisníkov museli stačiť aj narýchlo prepečené hrianky s cesnakom.

   Z múčnych jedál si spomínam na púčky s makom, opekance s makom a lekvárové perky (pirohy) s makom alebo strúhankou. Treba spomenúť ešte mrvance s mliekom – drobné halušky v zohriatom mlieku. Priznávam, že to bolo moje najneobľúbenejšie jedlo a nikdy som ich nedojedol.

   V dňoch, kedy sa bolo treba postiť (Štedrý deň, Popolcová streda, Veľký piatok) sme jedli rascovú polievku s chlebom. Na prípravu jedál sa používala aj tekvica, ktorá sa v hojnej miere pestovala na roli.

Tekvicový prívarok s rôznymi prílohami býval v rodine častým jedlom. V súvislosti s tekvicou stará mama spomínala na prípad s Pištom, ktorý ku tekvici mal veľkú averziu. Keď bol školopovinný chlapec, jeden rok do všetkých ešte malých tekvíc vyrezal svoj monogram, resp. nejakú značku, tým obmedzil ich rast a samozrejme rozčúlil rodičov.

   Charakteristickou plodinou pre Varínčanov boli kvaky. Tieto sa pestovali vo veľkom množstve aj u Blahov, ako potrava pre ľudí aj pre dobytok a každý rok zaberali dosť veľkú časť poľa. Ku kvačkovej polievke, ktorú z kvák dosť často doma varili (plávali v nej kvaky porezané na malé kocky), som mával veľké výhrady (podobne ako Lolo) a aj napriek presviedčaniu mamy, že je výživná a obsahuje mnoho vitamínov, málokedy som ju dojedol. U surových kvák to bolo opačne, tie boli chutné, najmä keď bolo možné priamo na roli kvaku očistiť, pokrájať a konzumovať. Podľa toho, že vo Varíne sa kvaky hojne pestovali, Varínčanov prezývali „kvačkári”, na čo boli a myslím aj sú, veľmi alergickí.

Pridávam rozprávanie veľkého rybára - môjho strýka Tivadara: " Doma nás bolo sedem detí a tak mama musela vedieť aj z mála urobiť dostatok jedla. Ryby robila na veľa spôsobov, ba spracúvala ich aj tak, aby sa dali jesť v čase, keď sa nesmeli chytať. Maličké rybičky sušila v rúre a odkladala do päťlitrových fliaš. V zime sa jedli buď len ako sušená pochúťka, alebo z nich varila polievku. Vždy nám to veľmi chutilo. Keď sme bývali v Terchovej, básnil som, aká to bola dobrota, a tak sme rybičky nachytali, nechali niekoľko dní čistiť vo vode a začali sme v rúre sušiť. Ešte teraz ma striasa od hrozného zápachu, ktorým sme zamorili celú faru. Vyhodili sme ich, ale zápach sa úporne držal dobré dva týždne. V rodine mojej ženy niečo také nepoznali, ba ani v rodinnej škole sa o sušení malých rybiek

neučili. V tom bola špecialistka iba moja mama, a ja dodávam - neučený majster, hotový kat ".

    Nakoniec ma napadla príhoda, ktorá sa udiala počas vojny a súvisí tiež s jedlom.

Starý otec bol cez vojnu vládnym komisárom (dnes starosta) vo Varíne a preto musel okrem normálnych obecných záležitostí riešiť aj požiadavky nemeckej armády. Raz pred obedom zaklopali a vošli do kuchyne dvaja nemeckí dôstojníci a žiadali od starej mamy „žinku” (doma sme boli len stará mama a ja). Ona im dávala žinku na prádlo, no z ďalšej debaty vyplynulo, že chcú od komisára ženy (nie žinky), ktoré by im vyprali prádlo. Stará mama v rúre piekla hus (asi sa blížil nejaký sviatok, lebo husacina nebola v rodine každodenná záležitosť) a tá rozvoniavala na celú kuchyňu. Nemci chodili okolo šporáka poťahovali nosom a dávali najavo, aké sú príjemné tie vône. Stará mama, žena s mäkkým srdcom nakoniec podľahla psychickému nátlaku, vytiahla z rúry hus a ponúkla ich. Nemci sa vyzliekli, zasadli za stôl a skoro celú hus skonzumovali. Hádam nikdy počas vojny nezažili takú hostinu a nám klapli zuby naprázdno. Po toľkých rokoch, pre upokojenie duše ma napadá taká myšlienka, že keby všetky vojnové straty boli len takéhoto rozsahu, bolo by to znesiteľné.